na Šintavskom derby

12.07.2011 11:17

Uplynulý víkend 9. - 10.7. sme strávili na Šintave ako ináč opäť agilitne. Tieto preteky boli zároveň aj kvalifikačnými na MS a EO a preto ani parkúry neboli veľmi jednoduché. Riadne zapeklisté a náročne ako na fyzičku, tak aj poslušnosť psíka nám ich stavala rakúska rozhodkyňa Gabi Steppan, ktorá bude posudzvať aj tohtoročné EO.

Tieto preteky si ale dovolím rozdeliť na dve časti a to na samotné preteky a cestovanie, dôvod je úplne prostý, cesta je na samostatnú kapitolu :)

1. Preteky:

Pravdu povediac v sobotu som na preteky nastupovala s dosť divnou náladou, či skôr bez nálady a tak aj vyzerali naše výsledky. Z troch behov sme sa dva krát diskli. Tretí jumpingový beh sme dali čisto, hoci opäť sa pod výsledok podpísala moja pamäť, keď som sa po tunely nevedela zorientovať. Našťastie mi zopár dobrých duší zakričalo kudy kam a tak sme dostali len trestné body za čas, čo nám vynieslo tretie miesto. V nedeľu som na parkúr nastupovala už uvoľnenejšia, v lepšej nálade a tak aj výsledky boli o čosi lepšie. Skúšku sme ale nezvládli, Gabine nadšenie pre rovné, za sebou postavené tunely sme viaceri nezdieľali a tak z LA3 nikto skúšku nedobehol. O nič lepšie ale neboli ani otvorené behy. Tu sa mi už ale podarilo Biffíka ukočírovať. Open sme kvôli čudnému štartu dali s jednou chybou a jedným odmietnutím, akosi sme sa nepochopili na začiatku, ale jumpingový beh bol krásny a čistý, čo nám v konečnom súčte vynieslo pekné tretie miesto z 30tich psov. 

Počasie nám na rozdiel od predchádzajúceho víkendu prialo, ba až moc, pretože teploty sa cez deň pohybovali nad 35 stupňov. Našťastie opodiaľ, neďaleko parkúru bola rieka, kde sme v pravidelných intervaloch chodievali psíkov ochladzovať. Moji dvaja blázni sa vrhli rovno do tej "najčistejšej" pri móle. Samozrejme vyliezť von už bola iná veda. Mólo bolo vysoké a tak bolo nutné psíky loviť a vyťahovať. Trošku stresu mi narobilo moje šikovné vodomilné šteniatko, ktoré sa pobralo plávať a nejako sa mu odnechcelo sa vrátiť. Našťastie sa napokon obáčil a doplával až k mólu aby som ho mohla vytianúť.

2. Cestovanie

Naša cesta sa začala už v piatok dá sa povedať už doobeda. Z praktických dôvodov našu cestu započala ako prvá batožina, ktorá o deviatej hodine rannej opustila autobusom stanicu Levoča a o šiestej večer dorazila do Trnavy, kde si ju vyzdvihol ocko. Pre mňa a chalanov sa cesta začala o 17:00, kedy sma nasadli na rýchlik taktiež do Trnavy. Cesta začala trošku rozpačito, takmer sme nestihli nastúpiť a potom sme sa ledva usadili. Šteniatku chvíľu trvalo pochopiť, že 4 a pol hodiny sa nebudeme hrať, jašiť, ale len ležať a spať. Prvých dvadsať minút to vyzeralo, že aj chápe, no potom sa rozhodlo, že predsa len hrať sa je lepšie. Ani košík, ktorý musel mať sa mu dva krát nepáčil, ale asi o čosi viac ako deduškovi Biffkovi. Ten síce ležal spokojne, no celý čas na mňa prosebne pozeral či mu náhodou ten košík nesnímem z tváre. Veľmi dobré vie čo na mňa platí a tak cestoval bez košíka :) Pred koncom našej cesty sa J.T. stihol pobaviť s tromi dvanásťročnými tenistami a o chvíľku sme už vystupovali v Trnave. To už hodinky ukazovali niečo po deviatej a do odchodu motoráčika, ktorým sme sa presunuli do Serede zostávala ešte hodina. Hoci trnavský nočný park nie je bohvie ako bezpečný, riskli sme to a aspoň na chvíľku tam vyvenčili našich chalanov. Celkom to aj zbehlo a tak sme sa niečo po jedenástej napokon dostali na internát k ockovi. Na druhý deň ráno nás čakala asi polhodinová prechádzka na Šintavu. Nič extrémne ak by sme neboli nabaleny až po uši. Dva veľké vaky, riadne neforemný petbox, stan, spacáki a dvaja riadne mocní psi. Ufučaní a spotení sme dorazli na Šintavu, kde sme si rozložili stan, v ktorom sme prečkali noc zo soboty na nedeľu. V nedeľu poobede nás čakala opäť rovnaká túra. Vonku bolo hádam tisíc stupňov a tak sa nám asi 2km pochod zdal ako večnosť. Na internáte sme sa osprchovali, najedli, trošku si oddýchli a hajde na motoráčik do Trnavy. Hmmm..... ten by ale musel chodiť v nedeľu. Ktosi si to nenaštudoval. Tak nás čakal ďalší pochod zo stanice vlakovej na stanicu autobusovú. Nie žeby nám šiel nejaký bus, ale mali sa tam zdržiavať taxíky. Omyl, žiaden sa tam nenachádzal. Ako sa ale hovorí, všetko zlé je aj na niečo dobré a tak som sa presvedčila, že dobrý ľudia ešte naozaj nevymreli. Milý šofér autobusu, ktorý akurát skončil službu sa nad nami zľutoval a svojím autom zaviezol do Trnavy. Patrí mu naša neskonalá vďaka. V Trnave nás opäť čakala hodinová prestávka na menšie občerstvenie v podobe vody a potom už nástup na vlak domov. Kto by ale povedal že polnočný rýchlik bude tak plný. Asi pol hodinu sme sa s veľkou batožinou a unaveními psíkmi ponevierali po vlaku a hľadali nejaké miesto. Napokon nás prichílili traja cestujúci v jednom kupé. O štvrtej hodine rannej sme dorazili do Spišskej Novej Vsi, kde sme opäť hodinu čakali na prvý ranný, robotnícky autobus. Celkom to zbehlo, možno preto, že sme boli všetci natoľko unavení, že sme si plynutie času už ani neuvedomovali. Príchod domov sme ohlásili o 6:00 kedy väčšina ľudí vstávala do práce. Medzi iným ja tiež :) Vytíčila som si ale asi hodinu na spánok a potom šup šup do práce. 

Podľa dĺžky článkov na mne evidentne väčší dojem zanechala samotná cesta, ale radosť z tretieho miesta v súčtoch a pekné ceny mi aspoň trošku vykompenzovali strastiplnú cestu i nedostatok spánku :)