Ako bolo na Chvalnovskej Pohodičke alebo trenčiansky Shell camping

Ako sa hovorí "človek mieni, pánboh mení". To je asi najvýstižnejší popis našej cesty do VPU ( Vesnice psích úsměvú ).  Verím, že na ChVP bolo a vlastne o tejto hodine ešte stále je super no bohužiaľ tento rok to veru na vlastnej koži nezistím .

Náš priam neuveriteľný výlet začal úpne normálne v piatok 17.9. o 13:00 hod. Pred levočským Lídlom sme sa všetci stretli. Ja s Biffom, šofér a ocko v jednej osobe, Maťa s Čiky a Lakym a Nika s Chelsea. Všetko prebehlo v najlepšom poriadku, napratali sme auto všetkými vecami, nasadli sme a vyrazili. Ešte sme sa zastavili na pumpe natankovať, kúpiť diaľničnú známku a dobrodružstvo mohlo začať. Ej veru to teda ale bolo dobrodružstvo. Akési prvé varovanie prišlo pred odpočívadlom Ivachnová, keď nám začal blikať tlak oleja. Zatavili sme na odpočívadle, kde sme odstavili auto a konzultovali telefonicky čo sa len mohlo stať. Nakoniec sa urobil záver, že ide len o pokazené čidlo, keďže motor si priadol ako mačiatko. Pokračovali sme teda ďalej. Kontrolka po ceste ešte pár krát zapísklala, ale nič mimoriadne sa nedialo. Míňajúc Lyptovskú Maru sme si ešte pospomínali na podobnú situáciu odohravšiu sa asi pred dvomi rokmi, taktiež pri ceste do Chvalnova. Po diaľnici sme teda pekne pokračovali ďalej, keď tu zrazu za Ilavou motor vydal zopár veľmi čudných zvukov a zdochol. Viac ho nešlo naštartovať. Odstavili sme auto na diaľnici do vedľajšieho pruhu a zisťovali o čo ide. Nie je to nič moc keď vám okolo zadku lietajú kamióny. Opäť sa začalo telefonovanie, konzultovanie a zasa telefonovanie no na nič sa neprišlo. Poslednou možnosťou bolo zavolať odťahovú službu. Po polhodine, ktorá sa nám zdala ako večnosť nás prišiel odtiahnúť celkom milý pán, ktorý si ale za túto službu nevypýtal až takú milú sumu. Nechali sme sa teda za takmer 100€ odtiahnúť na benzínovú pumpu do Trenčína, keďže odťah až domov by nás vyšiel na vyše 400€. Riadne blbá situácia. Nevedela som či plakať, alebo sa smiať, nadávať, alebo čo vlastne v tejto patovej situácii robiť. Poslednou našou záchranou bolo zavolať domov a zohnať niekoho, kto by po nás prišiel takmer 250km a odtiahol nás. Šťastím v nešťastí bolo, že sa nám to podarilo. Drobunkým háčikom bolo, že sme museli počkať cca do 01:00 hod rannej.

Týchto 5 hodín, keďže sa pomaličky stmievalo a hodinky ukazovali krátko pred ôsmou hodinou, sme museli nejako prečkať a tak sme si na benzínke Shell v Trenčíne rozložili pri aute campingové stoličky, vytiahli spacáky a usadili sa. Bola to nonstop pumpa a tak sme mohli odbehovať na WC, alebo si dať kávu, či čaj, prípadne kúpiť si niečo na jedenie. Popravde sme ale veľa chutí do jedla nemali. Po určitom čase strávenom v tomto veľmi zaujímavom prostredí nás pomaly opúšťal smútok a sklamanie a začali sme si robiť srandu a utešovať sa slovami ako môžeme byť radi, že sa nestalo nič horšie. Zhruba okolo polnoci sa asi na 20 minút pumpa zatvorila a v jej blízkosti bolo badať akýsi čulý ruch. To už sa zbiehala mestská "smotánka" :) Mládež rôzneho veku i orientácie si postupne robila alkoholické stretká pri pumpe. Obďaleč pri aute sme možno pre okoloidúcich aj my pôsobili ako nejaký alkáči alebo bezdomovci. Predsta len sme v tých spacákoch vyzerali trošku divne :) V situácii v akej sme sa ocitli nám to ale bolo úplne fuk. Ak by sme tam stráili ešte nejakú tú polhodinu dlhšie, určite by sme všetci zaspali, no pred jednou hodinou rannou prišlo naše vyslobodenie v podobe môjho skoro švagra a cesta domov. Niečo po piatej hodine sme dorazili opäť pred levočský Lídl, kde sme vysadili Niku a Maťu, ktoré si ešte trošku zakempovali a potom už len domov, polievka a posteľ. Veľmi ma mrzí, že sme sa na tento pretek nedostali, nie len kvôli samotnému preteku a super rozhodcom, ale mala som tam dohodnuté aj pre mňa dôležité stretnutie, ktoré sa nekonalo, čo ma nesmierne štve. Dúfam, že čosi podobné už viac nezažijem hoci pravdu povediac nebyť agility prišla by som o kpec veľmi kurióznych zážitkov, ktoré raz budem rozprávať vnúčatám :))))